Čou (dynastia)

Mary Stone | 30 júna, 2023

Zhrnutie

Podľa tradičnej historiografie bola dynastia Čou (EFEO: Tcheou) treťou čínskou dynastiou. Vládli v nej králi patriaci ku klanu Jī (pinyin: Jī), dostala sa k moci v 11. storočí pred n. l. (okolo roku 1046 pred n. l.) po dynastii Shang a zostala pri moci až do roku 256 pred n. l., keď sa skončila vláda posledného kráľa Čou. Zanikla v roku 256 pred n. l. a jej územie sa stalo súčasťou kráľovstva Čchin v roku 249 pred n. l. Vďaka tejto dlhovekosti je dynastia Čou najdlhšou zo všetkých, ktoré po nej nasledovali alebo jej konkurovali v dejinách Číny.

Počas dlhého obdobia dynastie Čou v skutočnosti nevykonávala účinnú nadvládu nad krajinami čínskej centrálnej roviny až do polovice 11. storočia pred n. l. a začiatku 8. storočia pred n. l. Toto obdobie je známe ako „západné Čou“ (1046 – 771 pred n. l.), a to kvôli západnej polohe hlavného mesta kráľov Čou. Po tomto období dynastia Čou vykonávala len symbolickú formu zvrchovanosti voči silnejším kráľovstvám vznikajúcim v Číne. Toto obdobie bolo známe ako „východné Čou“ (771 – 256 pred n. l.), a to z dôvodu presunu dynastie do východného hlavného mesta. Samotné sa delí na dve čiastkové obdobia: obdobie jari a jesene (771 – 481 pred n. l.) a obdobie bojujúcich kráľovstiev (481 – 421 pred n. l.).

Toto obdobie čínskych dejín zodpovedá obdobiu, ktoré mnohí považujú za vrchol čínskej výroby bronzových predmetov. Táto dynastia zahŕňa aj obdobie, keď sa čínske znaky vyvinuli do takmer modernej podoby, pričom sa použila archaická verzia „pisárskeho“ štýlu, ktorý sa objavil na konci obdobia Bojujúcich kráľovstiev.

Ďalšia dynastia, Čou, existovala v rokoch 690 až 705 n. l. a jej jedinou cisárovnou bola Wu Cetian.

Pôvod Čou

Podľa čínskej mytológie sa rod Čou zrodil, keď Ťiang Jüan, manželka legendárneho cisára Ku, zázračne počala dieťa Čchi „Opustený“ po tom, čo vstúpila do božskej stopy Šangdi. Qi sa stal hrdinom, ktorý prežil, keď ho matka trikrát opustila, a výrazne zlepšil poľnohospodárstvo počas pololegendárnej dynastie Xia. Tento posledný výkon mu vyniesol titul pána Tchaj a rodové meno Ťi od vtedajšieho kráľa Sia. Neskôr dostal aj posmrtné meno Houji „Pán prosa“, ktoré mu udelil kráľ Tang z dynastie Šang. Dokonca prijímal obety ako boh úrody. Treba poznamenať, že výraz Hòujì bol pravdepodobne dedičný titul viažuci sa na rod.

O mnoho rokov neskôr sa hovorí, že Buzhu, Qiho syn, sa v posledných rokoch svojho života vzdal funkcie agrárneho majstra (pinyin: Nóngshī) a on alebo jeho syn Ju sa mali úplne vzdať poľnohospodárstva v prospech kočovného spôsobu života na spôsob Xironga a Rongdiho. Gong Liu, syn Ju Liu, však priviedol svoj ľud k prosperite tým, že obnovil poľnohospodárstvo a založil ho v meste Bin, nad ktorým jeho potomkovia vládli niekoľko generácií.

V historiografii sa veľa diskutovalo o etnickom pôvode Čou: Huaxia alebo nomádi?

Podľa zástancov etnického pôvodu Huaxia treba pripomenúť, že Šangovia boli sami kmeňom, rovnako ako pred nimi Sia. V spisoch Konfuciových žiakov sa zdá, že Konfucius vôbec nepovažuje Čouovcov za cudzincov, dokonca ich veľmi často uvádza ako príklad čestnosti a poctivosti. Konfucius však žil niekoľko storočí pred Sima Qianom a väčšina spisov pred Qianom mu odporuje. Ba čo viac, niektoré životopisy, ktoré autor zanechal, vrátane životopisu Lao-c‘, sa zdajú byť pochybné. Zástancovia chuaxijského pôvodu Čou sa preto domnievajú, že k spisom Sima Qiana treba pristupovať s určitou opatrnosťou. Čouovia pochádzali zo Šaan-si a podobne ako Šangovia boli vazalmi Sia. Presťahovali sa však na západ, aby unikli prenasledovaniu zo strany Jie Gui, kráľa Sia. Priaznivci Chuaxia sa domnievajú, že keďže sa toto sťahovanie uskutočnilo vo veľmi vzdialenom čase, Sima Qian nemohol poznať jeho presný dôvod a že z neho extrapoloval, že Čouovia boli nomádi. Archeológia však ukázala, že údolie Wej bolo v čase, keď ho Čou obsadili, predmetom rozsiahleho poľnohospodárstva, čo je v rozpore s nomádskym spôsobom života. Medzi ďalšie predložené prvky patrí jazyk, pričom Čou bol čínsky jazyk, a kultúrna prax dvoj- alebo trojznakového mena. Ide o typicky čínsku prax a žiadny z panovníkov z obdobia Čou nie je Číňan.

Na druhej strane zástancovia nomádskej hypotézy berú do úvahy svedectvo Sima Qiana. Christopher Beckwith ich prirovnáva k indoeurópskym nomádom z troch dôvodov:

Medzi týmito dvoma extrémami sa nachádzajú zástancovia „zmiešanej“ hypotézy miešania kultúr. Podľa Nicholasa Bodmana sa zdá, že Čouovia hovorili jazykom, ktorého slovná zásoba a syntax sa zásadne nelíšili od jazyka Šangov. K rovnakému záveru dospela aj nedávna štúdia Davida McCrawa, ktorý použil lexikálnu štatistiku. Čou do veľkej miery napodobňovali šangské kultúrne praktiky, možno preto, aby legitimizovali svoju vlastnú vládu, a stali sa nástupcami šangskej kultúry. Čou mohli byť zároveň spojení aj so Siungmi, kultúrnou skupinou, ktorá sa nachádzala na západ od územia Šang a ktorú Šangovia považovali za vazalov platiacich tribút. Podľa historika Li Fenga sa výraz „Rong“ v období západnej Čou pravdepodobne používal skôr na označenie politických a vojenských protivníkov než tých, ktorí boli z kultúrneho a etnického hľadiska považovaní za „iných“.

Proto-čou sa pôvodne nachádzali na vysočine Šan-si-Šan-si, kde absorbovali prvky kultúry Kuang-še a stepnej kultúry. V tomto bode sa legendy stretávajú so skutočnosťou, pretože známe pramene nám hovoria, že práve v tomto období kráľ Gong Liu presunul svoj ľud do dolného údolia rieky Fen a na západný breh Žltej rieky. A skutočne po tomto sťahovaní sa z proto-čou opäť stali poľnohospodári. Jeho syn Čching Ťie doviedol Čouovcov do horného údolia rieky Ťing, kde zostali, kým ich Dan Fu (alebo Tchaj Wang) nepresunul späť do údolia rieky Wej, aby sa vyhli vpádu kočovníkov Rongdi. Počas tohto obdobia sa Čou zmiešali s národom Čchiang, ktorý im odovzdal kultúrne dedičstvo národov Siwa a Anguo a uzavrel s nimi politické spojenectvo. Počas všetkých týchto etáp na Čou neustále pôsobila vyspelá kultúra šangského bronzu. Oblasť Čchi je región, v ktorom sa všetky tieto vplyvy prejavili. Kontakt medzi proto-čou, Longšanom zo Šaan-si, Čchiangom, tradíciami severných stepí a tradíciou Šang dal potrebný impulz k pomalej premene proto-čou na Čou a k ich rozvoju.

Úpadok dynastie Šang a vzostup dynastie Čou

Nedávne archeologické nálezy jasne ukázali, že poslední šangskí králi stratili veľkú moc a autoritu nad priľahlými národmi. Poslední králi dynastie Šang už neboli schopní vyrábať bronzové rituálne predmety a nahradili ich veľmi bežným materiálom, hlinou. To môže znamenať, že poslední šangskí králi vážne schudobneli alebo že stratili medenú žilu v prospech susedných národov, ktorých moc v tom čase rástla.

Od vlády kráľa Wu Dinga sa územie Šangov začalo zmenšovať napriek niekoľkým víťazným vojenským výpravám. Čou sa však začalo rozširovať až za vlády Wu Yi. Danfu, jeden z potomkov Gong Liua, viedol svoj klan z Binu do Čou, panstva nachádzajúceho sa v údolí rieky Wej, neďaleko dnešného Sianu v Čchü-čchuane. V nasledujúcich rokoch Danfu usilovne pracoval na rozšírení svojho nového majetku. Keď zomrel, nové vojvodstvo prešlo z rúk jeho dvoch najstarších synov Taibo a Zhongyong na bojovníka menom Jili. Keď sa stal vojvodom Čou, Jili pripojil územia niekoľkých kmeňov Xirong. Jeho úspechy znepokojili kráľa Tai Dinga, ktorý ho v predstave, že ho chce odmeniť, dal zavraždiť. V tom čase mali Taibo a Zhongyong utiecť do delty rieky Jang-c‘-ťiang, kde založili štát Wu a vládli miestnym kmeňom. Kráľ Di Xin potom nechal bezdôvodne uväzniť vojvodu Wena z Čou na tri roky. Wenovi sa podarilo vykúpiť si prepustenie, vrátil sa domov a presunul svoje hlavné mesto z Čou do Fengu, mesta neďaleko dnešného Si-anu.

Čou sa stali obeťou žiarlivosti šangských kráľov, ktorí sa obávali ich úspechu a považovali ich za potenciálnu hrozbu pre svoju moc. Namiesto toho, aby sa im zmierili, obrátili sa im chrbtom a nahromadili vážne politické chyby, čím pripravili pôdu pre svoje zvrhnutie. Napriek tomu, hoci kolaps Šangov bol do veľkej miery spôsobený takmer systematickou politikou dráždenia, ktorú viedli vládcovia Čou, ich zvrhnutie možno rovnako ľahko analyzovať ako pokračovanie čouovských expanzívnych vojen, ktoré sa uskutočnili za vlády kráľa Wu Yi.

Založenie dynastie

Dynastia Čou nahradila dynastiu Šang po veľkom povstaní šangských vazalov v roku 1122 alebo 1046 pred n. l. Šangskí vazali, ktorým sa nikdy príliš nepáčila šangská arogancia a krutosť, sa zhromaždili okolo Ji Fa, charizmatického vodcu mužov a budúceho kráľa Wu. Ji Fa viedol tajné rokovania, aby získal na svoju stranu niekoľko šangských vazalov a prinútil ich zmeniť vernosť. V jednom z veľmi vzácnych dobových dokumentov sa tiež dozvedáme, že Ji Fa tajne prijal vo svojom paláci kráľa kmeňa Wei.

Keďže sa Ji Fa stretol s týmto kráľom, môžeme usudzovať, že problémy, ktoré Wei na východe po tomto stretnutí vyvolal, boli súčasťou rozsiahleho vojnového plánu? Môžeme si to myslieť. Vzbura na východe bola totiž dostatočne divoká na to, aby sa veľká časť šangskej armády zmobilizovala a vydala na výpravu na východ, čím by vyčistila obranu dôležitého strategického bodu, hlavného mesta Jin. Práve keď sa mesto vyprázdnilo od väčšiny svojich vojakov, vstúpili na scénu Čouovci. Ji Fa a jeho spojenec Jiang Ziya prekročili Žltú rieku na čele armády 45 000 mužov a 300 vozov, potom spolu s ďalšími bývalými vazalmi Šangov pochodovali do Yinu a pri Muye sa postavili šangskému kráľovi Di Xinovi. Porazený spáchal samovraždu. Čou potom vstúpil do Jin a zmocnil sa hlavného mesta Šang. Čou veľkodušne povýšil jedného z členov šangskej kráľovskej rodiny do hodnosti vojvodu zo Songu, pričom tento titul si potomkovia spomínanej kráľovskej rodiny udržiavali až do jej zániku. Táto prax je známa pod názvom Dvaja králi, tri úcty.

Bol to koniec dynastie Šang a začiatok novej éry, éry dynastie Čou.

Západné Čou

Prvé obdobie tejto dynastie, od jej založenia do roku 771 pred n. l., je známe ako Západné Čou.

Kráľ Wu si ponechal staré hlavné mesto Šang na rituálne účely, ale neďaleko postavil nové, v Hao, kde mal svoj palác a administratívu. Hoci Wuova predčasná smrť zanechala na tróne mladého a neskúseného následníka, nová dynastia prežila vďaka vojvodovi Čou, bratovi zosnulého kráľa, ktorý pomohol svojmu synovcovi Čou Čcheng-wangovi upevniť kráľovskú moc. Viacerí členovia kráľovskej rodiny boli znepokojení nástupom vojvodu Čou k moci a on robil všetko pre to, aby ich upokojil. To však nestačilo na upokojenie „troch stráží“, čouovských kniežat umiestnených na východnej rovine, ktoré sa vzbúrili proti jeho regentstvu. Podarilo sa im získať podporu niekoľkých šľachticov, posledných zvyšných prívržencov Šangov a niekoľkých kmeňov Dongyi; to však nestačilo na zvrhnutie regenta a vojvodovi Čou sa podarilo vzburu potlačiť a zároveň rozšíriť kráľovstvo Čou na východ. Na upevnenie moci Čou nad územím, ktoré sa práve výrazne rozšírilo, regent zaviedol systém feng-ťien. Posilnil tiež legitimitu Čou tým, že vyložil doktrínu Mandátu nebies a zároveň upravil dôležité šangské rituály vo Wangčchengu a Čeng-čou.

Koniec Čengovej vlády a vlády jeho nástupcu Kanga bol obdobím stabilizácie čouskej moci. Pokračovali v práci vojvodu Čou a vytvorili niekoľko území, ktoré zverili vazalom, ktorí boli buď členmi kráľovského rodu, alebo spojencami. Tento decentralizovaný systém im umožnil upevniť svoju moc nad veľkou časťou Centrálnej roviny. Čao, Kangov nástupca, začal výpravy s cieľom rozšíriť územie Čou. Tie sa skončili zdrvujúcou porážkou a smrťou kráľa vo vojne proti Ču, čo znamenalo začiatok oslabovania dynastie. Nový kráľ Mu musel bojovať s čoraz silnejšími vazalmi a útokom Chuajov, národa z východu. Nakoniec Čouovia stratili svoje najvýchodnejšie územia, stiahli sa do centrálnych oblastí kráľovstva a museli sa vzdať akejkoľvek politiky expanzie a uspokojili sa s obranou toho, čo ešte kontrolovali. Mu a jeho nástupca Gong (917

Napriek týmto reformám sa tento decentralizovaný systém časom zhoršoval, pretože rodinné vzťahy medzi kráľmi Čou a regionálnymi dynastiami sa v priebehu generácií oslabovali. Na odľahlých územiach vznikli miestne mocnosti, ktorých prestíž bola porovnateľná s prestížou Čou. K tomu sa pridali nepokoje na dvore, ktoré sťažovali niektoré nástupnícke procesy, a opakované konflikty so susednými národmi a kráľovstvami.

Bolo to tiež obdobie „rituálnej revolúcie“ alebo „rituálnej reformy“, série zmien v uctievaní a rituáloch, ktoré viedli k zániku tradícií zdedených po Šangoch v prospech nových tradícií špecifických pre Čou.

King Li urobil to, čo sa podarilo len málo politikom: bol jednomyseľne odmietnutý. Jeho zlé riadenie, despotizmus a nekompetentnosť mu spôsobili veľa nepriateľov. Polovica jeho kabinetu sa obrátila proti nemu spolu so šľachtou, armádou a zvyškom obyvateľstva. Nespokojnosť prerástla do revolúcie, ktorá ho zvrhla a on bol zosadený a vyhnaný. Potom bolo na približne 14 rokov nastolené regentstvo, keďže Liho syn Süan (Zhou Xuanwang) bol príliš mladý na to, aby vládol. Vládol do roku 782 pred n. l. a neúspešne bojoval proti barbarom.

Jeho nástupca Ty bol nešikovný kráľ. Gróf zo Šenu, ktorý dal svoju dcéru kráľovi You za ženu, videl, ako ju zavrhli kvôli obyčajnému mužovi. V skutočnosti, pobláznený inou ženou menom Baosi, You zavrhol dcéru grófa Shen a vyhnal syna, ktorého s ňou mal, čím umožnil, aby sa Baosiho syn stal novým následníkom trónu. Gróf zo Šen sa potom pridal k Zengovi a Kuanrongovcom a v roku 771 pred n. l. zaútočil na Hao a vyplienil ho. Niektorí moderní vedci špekulujú, že vyplienenie Hao mohlo súvisieť s nájazdom, ktorý podnikli altajskí Skýti pred začiatkom svojej expanzie na západ.

Existuje legenda, ktorá podáva romantickejšiu verziu pádu Hao. Podľa tejto legendy bol You tak zaľúbený do Baosiho, že zvolal dvorných barónov a falošne im povedal, že hlavné mesto je pod útokom. Baroni spanikárili a ponáhľali sa do hlavného mesta, aby ho bránili. Keď im kráľ povedal, že ide o žart, Baosi, ktorý bol zvyčajne smutný, sa začal smiať. Kráľ svoje žarty zopakoval a neskôr, keď barbari skutočne napadli hlavné mesto, nikto ho nebránil.

Keďže kráľ počas bojov zomrel, v Šene sa zišlo konkláve šľachticov, ktoré za nového kráľa vyhlásilo markízovho vnuka. Hlavné mesto bolo presunuté na východ do Wangchenga, čo znamenalo koniec dynastie „Západné Čou“ (西周, p Xī Zhōu) a začiatok dynastie „Východné Čou“ (東周, p Dōng Zhōu).

Východné Čou

Za vlády Východného Čou sa kráľovská moc začala oslabovať od roku 707 pred n. l. po porážke kráľa Chuana od vojvodu Čchenga. V nasledujúcich rokoch začali veľkí vazali Čoua vytvárať jedno kráľovstvo za druhým, čo znamenalo začiatok faktickej decentralizácie kráľovskej moci. To znamenalo začiatok takzvaného obdobia „jari a jesene“, ktoré trvalo do roku 481 pred n. l. Tento trend sa zvýraznil za vlády Čou Pingwanga (771 – 721 pred n. l.), ktorý svoje územie rozdelil na sedem provincií, pričom každej z nich vládol jeden zo spojencov, ktorí mu pomohli získať moc. Tieto nové provincie boli dedičné, čo znamená, že vždy, keď jedno z týchto kniežat zomrelo, jeho provincia sa rozdelila medzi všetkých jeho synov. Dôsledkom tejto novej politiky bolo urýchlené rozdrobenie vtedajšej Číny. Napriek tomuto zrýchlenému úpadku kráľovskej moci rituálny význam kráľa umožnil Východnej Čou pokračovať v existencii a vládnuť viac ako päť storočí, aj keď ich význam bol čoraz viac symbolický.

V rovnakom čase, keď sa jej moc oslabovala vzostupom týchto veľkých pánov, dynastiu Čou počas celej jej histórie podkopávali hádky a intrigy medzi jednotlivými členmi rodu, z ktorých každý sa chcel chopiť moci. Prvé intrigy sa začali počas vlády kráľa Čuanga, keď vojvoda Che-ťien z Čou plánoval zavraždiť kráľa Čuanga. Následne mali ďalšie intrigy oslabiť autoritu kráľov Čou, vrátane tých, ktoré viedli priamo ku kríze nástupníctva kráľa Ťinga, do ktorej bol zapletený princ Čao, a tých, ktoré vyústili do smrti kráľa Tao. Väčšina hádok a intríg sa skončila násilným vyrovnaním účtov. Najmä vláda kráľov Ai a Si sa skončila ich zavraždením. Intrigy ustali s nástupom kráľa Kao, ktorý rozdelil svoje panstvo na dve časti a jeho správu zveril svojim bratom, aby im urobil koniec. No hoci toto rozhodnutie napokon upokojilo dvor, kráľovská svetská moc sa teraz obmedzila na hlavné mesto a jeho bezprostredné okolie, čo ešte viac znížilo jeho význam a reálnu moc.

To všetko spolu znamenalo, že panovníci už neboli schopní skutočne vykonávať svoju moc nad veľkými pánmi Strednej nížiny. Ako prví túto situáciu využili vojvodovia z rodu Zheng, ktorí v rokoch 719 až 696 pred n. l. zastávali funkciu predsedu vlády. Hoci oficiálne v mene kráľa bojovali proti nepoddajným vazalom a barbarom, v skutočnosti boli de facto pánmi dvora a kráľovskej politiky. Neschopnosť kráľov podriadiť si svojich ministerských predsedov znamenala začiatok obdobia hegemóna.

„Hegemón“ (ba) bol hlavou najmocnejšieho klanu v tom čase, ktorý si privlastnil kráľovskú moc vo svoj vlastný prospech, avšak bez toho, aby spochybnil symbolickú nadvládu Čou. V dôsledku nestabilnej politickej situácie, meniacich sa spojenectiev a pravidelného objavovania sa nových mocností na politickej scéne sa však žiadnemu klanu nepodarilo uplatniť trvalú hegemóniu. Napriek svojej moci boli Čengovia nakoniec porazení svojimi rivalmi, čo znamenalo začiatok úpadku moci kniežatstiev v Centrálnej nížine v prospech okrajových mocností, ktoré sa od prvej polovice 7. storočia striedali pri obsadzovaní pozície hegemóna.

Ako prví sa presadili vojvodovia z rodu Qi, ktorí sa chopili moci a vytvorili si titul hegemóna po zásahu do sporu o nástupníctvo. Spočiatku im ich nesporná moc umožňovala expanziu na úkor susedov, ale smrť vojvodov a nová kríza nástupníctva na čouskom tróne znovu zamiešali karty. Po sérii hegemónov s veľmi krátkou vládou sa vojvodovi z Jin podarilo poraziť všetkých svojich nepriateľov. Hegemónia vojvodov z Jin od začiatku narážala na odpor Čchin a Ču, pričom Čchin bol najnebezpečnejším nepriateľom nových hegemónov. Zjednotením a zjednotením kmeňov Wu, ktoré sa nachádzali pri ústí Jang-c‘-ťiangu, získali ťinskí vojvodcovia mocného spojenca, ktorý sa nachádzal priamo na východnej hranici Čchu. S pomocou týchto nových spojencov sa hegemónom z Jin podarilo prinútiť Chu dočasne zložiť zbrane. Tento relatívny mier trval len krátko a konflikty medzi veľkými vazalmi Čou sa obnovili a zintenzívnili v prvých desaťročiach 6. storočia. Vojvodovia Ťin čelili mnohým výzvam, ktoré ešte znásobovala vnútorná rivalita v rámci ich vojvodstva. Hoci sa im spočiatku darilo udržať si moc a posilniť svoje postavenie v kráľovstve, nakoniec zistili, že nie sú schopní poraziť svojich nepriateľov, ktorí rovnako neboli schopní poraziť Ťin. Keďže žiadny veľký rod sa už nedokáže presadiť voči ostatným, úloha Jinov sa stáva ešte dôležitejšou.

V 6. storočí sa tak vytvoril politický systém, v ktorom žiadna mocnosť nebola schopná trvalo presadiť svoju hegemóniu a v ktorom sa veľké kniežatstvá rozširovali pohlcovaním menších. Napriek tomuto vzostupu moci hŕstky veľkých feudálov sa však vždy, keď sa zdalo, že jeden z nich je na pokraji presadenia sa, vnútorné nepokoje podkopali jeho autoritu. Takto sa Jin dostal do občianskej vojny v prvých rokoch piateho storočia po tom, čo bol na pokraji obnovenia svojej hegemónie. Keď Wu videl, že jeho spojenec slabne, pokúsil sa zase presadiť, ale v opakovaných vojnách sa vyčerpal a nakoniec ho v roku 473 pred n. l. anektovalo Jüe. Napriek tomuto víťazstvu sa ukázalo, že kráľ Jüe nie je schopný zabezpečiť dlhodobú hegemóniu.

Neexistuje žiadny dohodnutý dátum, ktorý by označoval koniec tohto obdobia známeho ako „jar a jeseň“. Ak sa riadime klasickou historiografiou, tento koniec sa vyznačuje dvoma dôležitými udalosťami:

Táto udalosť je poslednou, ktorá sa spomína v Letopise jari a jesene, takže sa predpokladá, že toto obdobie sa skončilo v roku 481 pred n. l. Podľa štandardov moderných historikov však ide skôr o odraz vzostupu aristokracie a nastolenia nového štátneho zriadenia, ktoré sa naplnilo až v nasledujúcom storočí. Ďalšie obdobie vlády Východného Čou, známe ako Bojujúce kráľovstvá, sa v skutočnosti začalo až v 4. storočí pred Kr.

Obdobie bojujúcich kráľovstiev sa začalo politickým prostredím, ktoré ovládalo sedem alebo osem hlavných mocností, ktoré čoraz viac neuznávali symbolickú autoritu kráľa Čou. Popri týchto veľmociach existovali desiatky vazalských kniežatstiev, z ktorých väčšina už nebola schopná zohrávať významnú politickú úlohu a bola predurčená na to, aby si ich mocní susedia podrobili alebo dokonca anektovali. K tomu sa pridával kontext rastúcej vojenskej sily a centralizácie štátu, ktorý sa vyznačoval vznikom novej politickej triedy a často aj nových dynastií.

V roku 403 pred n. l. dvor Východného Čou uznal Chanov, Čao a Wej za úplne nezávislé štáty. V roku 344 pred n. l. si vojvoda Chuej z Wej ako prvý nárokoval titul kráľa (čínsky: wang

Počas nepokojov v Ťin a Čchi na konci predchádzajúceho obdobia sa posilnilo niekoľko okrajových kráľovstiev. Po anexii Wu Jüe v roku 473 pred n. l. Jüe, Čchu, Čchin a Čchi rozšírili svoje územia pripojením niekoľkých malých kniežatstiev. Táto expanzia sa náhle zastavila, keď tri kráľovstvá, ktoré sa zrodili z popola Jin, spojili sily pod vedením Wei a zaútočili na Qi, Chu, Qin a Zhongshan.

Spomedzi potomkov Ťin to bol Wej, kto si vďaka generálovi Wu Čchi presadil svoju vojenskú prevahu, ale keď ten po upadnutí do nemilosti okolo roku 401 pred n. l. vstúpil do služieb Čchu, karty sa obrátili v prospech Čchu. Až do Qiovej smrti to bol Chu, kto prevzal nadvládu, než ho predstihol Qin. Chuej, nový kráľ Wei, sa videl byť marginalizovaný, reorganizoval svoje kráľovstvo a podnikol intenzívnu diplomatickú činnosť, aby upokojil vzťahy medzi hlavnými kráľovstvami. Výsledkom bolo obdobie relatívneho pokoja v druhej polovici 4. storočia, počas ktorého všetci panovníci hlavných kráľovstiev prijali titul kráľ (wang). Bol to však len pokoj pred búrkou, pretože všetci si vytvorili centralizovanejšiu moc, čo im od roku 350 pred n. l. umožnilo začať vojenskú eskaláciu a zväčšovať veľkosť svojich armád.

Wei bol prvou obeťou zmeny, ktorú spôsobil. Dve porážky, ktoré utrpela v bitkách pri Guilingu (353 pred n. l.) a Malingu (341 pred n. l.), ju vydali na milosť a nemilosť Čchi. Skutočná hrozba však prichádzala zo strany Čchin, ktorá vďaka reformám, ktoré uskutočnil minister Šang Jang, zvýšila svoju moc prostredníctvom extrémnej militarizácie spoločnosti. Čchin zasa získal niekoľko víťazstiev nad Wejom, kým porazeného kráľa donútil, aby si za svojho predsedu vlády vzal generála, ktorý ho práve porazil. Keď bol Wei mimo hry, osud Číny mal závisieť od výsledku súboja Čchi – Čchin. To viedlo k vytvoreniu dvoch protichodných princípov spojenectva, ktoré boli diktované postojom zaujatým voči mocnejšiemu kráľovstvu:

V roku 316 pred n. l. Čchin pripojil Šu a Ba, dve bohaté kráľovstvá na juhu, a potom definitívne znížil moc kočovníkov Rongov na severe, takže už nepredstavovali hrozbu. Medzitým Ču tiež posilnilo svoje postavenie pripojením Jüe v roku 334 pred n. l., čím rozšírilo svoje územie až na východ k moru. V roku 307 pred n. l. spor o dedičstvo oslabil Čchin a Čchi využil situáciu na vytvorenie spojenectva s Chan a Wej proti svojmu rivalovi. Nasledoval dlhý a krvavý konflikt, poznačený početnými zmenami spojenectva, ktoré umožnili Čchin, Čchi a Čchu postupne získať prevahu. Čchi nakoniec vyšiel z bojov strašne oslabený a v roku 278 pred n. l. Čchin dobyl Ying, hlavné mesto Čchu. Víťaz teraz ovládal rozšírené a kompaktné územie, zatiaľ čo porazený musel opustiť celú západnú časť svojho kráľovstva.

V tomto štádiu bolo Čao jediným kráľovstvom, ktoré malo vojenské schopnosti postaviť sa Čchinovi. Po tom, čo si Čao osvojilo jazdectvo a dobylo Čung-šan okolo roku 295 pred n. l., strávilo toto dlhé obdobie vojny striedaním strán podľa vývoja situácie a zároveň budovaním čoraz efektívnejšej armády. Hoci Čchin dosiahol víťazstvo nad svojím novým nepriateľom pri Chuajangu v roku 273 pred n. l., všetky jeho ďalšie ofenzívy boli odrazené. Čchinský kráľ Čao-siang pochopil, že je potrebné uskutočniť reformy, a preto si zavolal Fan Suia, ktorého vymenoval za predsedu vlády. Nový minister istým spôsobom „dokončil“ reformy, ktoré uskutočnil Šang Jang, a to znížením moci šľachty, reformou armády a vypracovaním stabilnej vojenskej stratégie založenej na využívaní spojenectiev hezong a lianheng v prospech Čchin. Prvou obeťou tejto obnovenej moci sa stali Chanovia, ktorí boli spojencom Čao a zároveň najslabším z pohraničných kráľovstiev Čchin. Súperenie medzi Čchinmi

V roku 256 pred n. l. Čchin dobyl Wang-čcheng, hlavné mesto Východného Čou, a kráľ Nan v bojoch zahynul. Po jeho smrti bol korunovaný kráľ Chuejov, ale vládol len nad malým územím, ktoré Čchin definitívne anektoval v roku 249 pred Kr. V skutočnosti dynastia Čou zanikla v roku 256 pred n. l., v rovnakom čase ako Nan.

V Číne už nevládla dynastia, dokonca ani zo symbolického hľadiska, ale len na krátky čas. V roku 246 pred n. l. nastúpil na čchinský trón kráľ Zheng, hoci vládol až v dospelosti v roku 238 pred n. l. Jeho vláda, ktorú poznáme z knihy Sima Qian’s Shiji, bola prerušovaná jednou vojnou a anexiou za druhou. Čeng nebol sám a mohol sa spoľahnúť na pomoc svojich dvoch po sebe nasledujúcich premiérov, Lü Buweia, ktorý zomrel v roku 237 pred n. l., a jeho nástupcu Li Si, ako aj svojich generálov vrátane Meng Ao, Wang Ťian a Meng Tiana. V roku 230 pred n. l. bol Han anektovaný bez boja. Po ňom nasledoval v roku 228 pred n. l. Čao a v roku 226 pred n. l. Jang, v oboch prípadoch po ťažkých bojoch. V roku 225 pred n. l. padol Wei a po ňom v roku 223 pred n. l. Chu. Pripojenie tohto kráľovstva si musel Qin dvakrát rozmyslieť, než sa mu to podarilo. V roku 222 pred n. l. boli predtým anektované kráľovstvá definitívne spacifikované zlikvidovaním posledných bojovníkov odporu v Čao a potom v Jane. V roku 221 pred n. l. sa Čchi vzdalo bez boja, keď do kráľovstva vstúpili Čchinove vojská. Zjednotenie Číny bolo dokončené a kráľ Čchin Čeng sa stal cisárom Čchin Š‘-chuangom a založil dynastiu Čchin (221 pred n. l. – 206 pred n. l.).

V dynastii Čou bolo 37 kráľov alebo Wáng (王), titul, ktorý prevzali od dynastie Šang. K tomuto zoznamu Čou pridali priamych predkov kráľa Čou Wuwanga, a to Danfu, Jili a Wen, ktorí sa stali Wáng posmrtne, hoci počas svojho života boli teoreticky vazalmi Šangov.

Po dobytí Čcheng-čou čchinskými vojskami v roku 256 pred n. l. šľachtici z klanu Ťi vyhlásili vojvodu Chuia z Východného Čou za nástupcu kráľa Nanwanga. Ji Zhao, jeden z Nanwangových synov, odolával Čchinom päť rokov, až do pádu vojvodstva v roku 249 pred n. l. Preživší členovia klanu Ťi vládli v Jane a Wej do roku 209 pred Kr.

Mandát z neba

Po prevzatí moci zaviedli panovníci dynastie Čou jednu z najtrvalejších politických doktrín východnej Ázie, koncepciu „mandátu nebies“. Prví králi dynastie Čou totiž tvrdili, že práve ich morálna nadradenosť ospravedlňuje prevzatie moci na úkor dynastie Šang a konfiškáciu jej území a bohatstva a že im nebesá udelili morálny mandát, aby nahradili predchádzajúcu dynastiu a uistili ľud, že krajina bude spravovaná spravodlivo.

Mandát nebies predstavovali králi Čou ako náboženskú zmluvu medzi ich ľudom a najvyšším bohom na nebesiach (doslova: „boh nebies“). Podľa Čouovcov, keďže chod ľudského sveta mal byť v súlade s chodom nebies, nebesá udelili legitímnu moc jedinej osobe, kráľovi Čou. Na oplátku je tento kráľ povinný rešpektovať zásady harmónie a cti nebies. Každý vládca, ktorý by túto povinnosť nesplnil, ktorý by dovolil, aby sa do pozemských záležitostí vkradla nestabilita, alebo ktorý by dovolil, aby jeho ľud trpel, by stratil svoj mandát. Podľa tejto politicko-náboženskej doktríny je to boh nebies, a iba on, kto má moc odňať podporu každému vládcovi, ktorý zišiel z cesty harmónie, a nájsť iného, dôstojnejšieho. Týmto spôsobom to bol Shang Di, boh nebies, ktorý legitimizoval zmenu režimu medzi Šangom a Čou.

Hoci táto koncepcia bola pre Čouovcov užitočná pri legitimizácii ich moci, museli si uvedomiť, že akákoľvek skupina vládcov vrátane ich samých môže byť zosadená, ak stratí mandát nebies kvôli zlým praktikám. Klasika veršov, napísaná v období Čou, jasne varovala vládnucu dynastiu pred týmto rizikom.

Jednou z kráľovských povinností a výsad bolo zostaviť kráľovský kalendár. Tento oficiálny dokument určoval najlepšie časy na vykonávanie poľnohospodárskych činností a slávenie rituálov. Neočakávané udalosti, ako napríklad zatmenia Slnka alebo prírodné katastrofy, ktoré narušili tento kalendár, však spochybnili mandát vládnuceho rodu. Ako vládcovia, ktorí tvrdili, že ich autorita pochádza z nebies, vynaložili Čou veľké úsilie na získanie presných znalostí o hviezdach a zdokonalenie astronomického systému, na ktorom založili svoj kalendár.

Dvaja králi, tri úcty

Dynastie, ktoré nastúpili po Čou, prevzali prax známu ako Dvaja králi, tri úcty (二王三恪) a zušľachťovali padlé vládnuce rody, rovnako ako to urobili Čou so Šangom. A Čou z toho mali prospech ako prví, keď cisári dynastie Chan udelili dedičný titul 周子南君 Ji Jia (姬嘉), potomkovi ich kráľovského rodu. Titul následne prešiel na Jiaových potomkov. Podobne počas Piatich dynastií a Desiatich kráľovstiev udeľovali neskorší Ťin vojvodstvá potomkom kráľovských rodov dynastií Čou, Suej a Tchang.

Údajní potomkovia

Mnohé dynastie sa vyhlasovali za viac či menej priamych potomkov kráľov Čou, pričom toto príbuzenstvo sa považovalo za zdroj legitimity moci. Napríklad členovia klanu Liu, kráľovskej rodiny dynastie Han, počítali medzi svojich predkov klan Li z rodu Zhaojun a klan Lu z rodu Fanyang, obaja zo Šan-tungu, ako aj klan Yang z rodu Hongnong (弘農楊氏), ktorý údajne pochádzal od vojvodu Wu z rodu Jin. Podľa Novej knihy Tang boli cisári dynastie Suej otcovskými potomkami kráľov dynastie Čou prostredníctvom ji Boqiao (伯僑), ktorý bol synom vojvodu Wu z Jin. Po páde dynastie Suej sa rodina Ji Boqiao stane známou pod prívlastkom „rodina ovčieho jazyka“ (羊舌氏). Klan Jang z rodu Hongnong tiež patrí medzi tie, ktoré Suejovia považujú za svojich predkov, čo im umožňuje spájať sa s Čou a Chan súčasne. Pokiaľ ide o Tchangov, nástupcov Suejov, tí sa tiež spájali s Čou tým, že sa hlásili k potomkom klanu Li z Longxi. Cisári dynastie Song sa tiež snažili spojiť s Čou tým, že sa hlásili k rodu Jang z rodu Hongnong, rodu Ťia z rodu Hedong a rodu Siang z rodu Henei. Songovci sa tiež hlásili k potomstvu Wangov z Taiyuanu, klanu pochádzajúceho z obdobia dynastie Tchang.

Cisári neboli jediní, ktorí sa snažili nadviazať kontakty s Čou, a viaceré klany

Dokonca aj slávny čínsky filozof Mencius mal predkov priamo spojených s kráľovskou rodinou Čou. Rodokmeň je nasledovný: Vojvoda Čou mal syna menom Bo Čchin, ktorý vládol štátu Lu. Samotný Qin mal syna, ktorý sa stal vojvodom Yang (魯煬公) z Lu. Tento vojvoda Yang bol predkom vojvodu Huana z Lu, ktorého syn Qingfu (慶父) bol sám predkom Mencia. Vzhľadom na vplyv svojho predka a kráľovský pôvod dostali Menciovi potomkovia počas dynastie Han titul Wujing boshi (五經博士).

Ďalšie podrobnosti nájdete v rodokmeni potomkov vojvodov Čou (v čínštine).

Astronómia

V čínskej astronómii Čou reprezentujú dve hviezdy, a to Eta Capricorni (週一 Zhōu yī, „Prvá hviezda Čou“) a 21 Capricorni (週二 Zhōu èr, „Druhá hviezda Čou“), ktoré sa nachádzajú v asterizme 12 stavov lunárnej lóže Xunu. Dynastiu Zhou reprezentuje aj hviezda Beta Serpentis (天市右垣五 Tiān Shì Yòu Yuán wu), ktorá je piatou hviezdou v asterizme pravej steny nebeskej lóže trhu.

V čínskej astronómii sa na označenie objavenia novej hviezdy niekedy používa termín Zhoubo. Zvyčajne je objavenie sa hviezdy javom, ktorý starí čínski astronómovia nazývali „hosťujúca hviezda“. Vo výnimočných prípadoch sa však táto udalosť zosobňuje pod pojmom Zhoubo (doslova „gróf Zhou“), ktorému sa pripisuje veľký astrologický význam. Zhoubo sú zvyčajne veľmi jasné žlté hviezdy a považujú sa za predzvesť dôležitej udalosti.

Francúzske preklady dobových textov

Ak sa chcete dozvedieť viac

Zdroje

1. Dynastie Zhou
2. Čou (dynastia)
3. a et b Shijing, Ode 245.
4. « Hou Ji ». Encyclopædia Britannica.
5. Voir la Distinction Hua-Yi pour plus de détails sur la symbolique de ce changement
6. Niektórym królom przypisano dwie daty rozpoczęcia panowania zgodnie z propozycją D.S. Nivisona, według którego król oficjalnie rozpoczynał swoje panowanie rok po śmierci ojca i później po zakończeniu okresu żałoby ustanawiał nowy kalendarz. Za: Paul R. Goldin: Routledge Handbook of Early Chinese History. New York: Routledge, 2020, s. 85. ISBN 978-0-367-58066-7.
7. ^ Fenghao is the modern name for the twin city formed by the Western Zhou capitals of Haojing and Fengjing.
8. ^ The exact location of Wangcheng and its relation to Chengzhou is disputed. According to Xu Zhaofeng, „Chengzhou“ and „Wangcheng“ were originally synonymous and used to name the same capital city from 771 to 510 BC. „The creation of a distinction between Wangcheng and Chengzhou probably occurred during the reign of King Jing“, under whom a new capital „Chengzhou“ was built to the east of the old city „Wangcheng“. Nevertheless, the new Chengzhou was still sometimes called Wangcheng and vice versa, adding to the confusion.[1]
9. Gernet 2001 58. o.
10. Gernet 2001 59. o.